UKM FF UKF

Náš študent, Emanuel Váradi, sa v letnom semestri akademického roka 2025-2026 zúčastnil študijného pobytu na Language and Catechetical Institute v rakúskom Gamingu). Prinášame vám rozhovor s ním.

S akými očakávaniami ste si podávali prihlášku na štúdium v Gamingu?

Keď sa táto ponuka ku mne prvý rát dostala nebral som ju veľmi vážne, pretože si to vyžaduje si nastaviť podmienky na to, že nebudem na Slovensku 4 mesiace: bol som novonasťahovaný v byte s kamarátmi – taký malý splnený sen, zariadili a zútulnili sme si s bratom izbu, riešenie nájmu a podobných záležitostí. K tomu mi ešte bolo ľúto nechať Luciu v Nitre a na čas sa takto oddeliť.

Zlomový bod však nastal, keď som Kartause navštívil prvý krát pri príležitosti katechetickej konferencie, ktorá trvala 5 dní. Už za tých pár dní som si to tam obľúbil. Zviedol som tam taký rozhodovací boj a bolestivo som si preorganizoval priority, no rozlíšil som v tomto mojom rozhodnutí pokoj skrze odovzdanosť. Odvtedy som bol rozhodnutý, že spravím čo môžem, aby som mohol byť toho súčasťou.

Úprimne, nemal som nejaké obrovské očakávania. V mojom dospievaní som sa naučil na veci netešiť nad mieru a nemať prehnané očakávania – podľa mňa je tak život krajší. Čím som však vnútorne disponoval bola otvorenosť voči skúsenosti, že čokoľvek tam zažijem, chcem byť otvorený: voči krásnym veciam a skúsenostiam, ale aj voči náročným situáciám.
Samozrejme, mal som aj nejaké informácie o tom, čo ma čaká: že budem v americkom prostredí, že štúdium bude ťažšie a vedel som, že tam sú intelektuálne aj duchovne inšpiratívni ľudia.

Aké predmety ste tam študovali a na čo sa kládol dôraz?

V Kartause som študoval iba tri predmety: Theology of healing, Aesthetics a Christian marriage. Vo všeobecnosti bolo štúdium nastavené tak, že sa kládol dôraz na samoštúdium prostredníctvom čítania primárnych textov. Každý predmet som mal dvakrát do týždňa po 90 minútových blokoch. Na každý hodinu boli predpísané čítania, niekedy 15, niekedy 50 strán. Toto samoštúdium malo vyústiť v to, že žiaci majú byť schopní na hodinách prečítané texty komunikovať a konceptualizovať si to skrze interakcie v na hodinách. Hodiny boli vo všeobecnosti veľmi interaktívne a dialogické. Franciscan University of Steubenville funguje na tomto princípe. Ďalšie konkrétne kritériá a aktivity záviseli na konkrétnom vyučujúcom.

Ako bolo štúdium teológie prepojené s duchovným programom?

Ako prvé chcem poznamenať na fakt, že samotní vyučujúci, ktorí ma učili boli hlboko veriaci ľudia. Už na samotných hodinách, hoci bol záber kognitívny, to, čomu sme sa venovali malo duchovný presah. Ako ste sami povedali, už to, že sa schádzame v Ježišovom mene a hovoríme o pravdách, už to samotné je forma modlitby.
Priestor pre rast vo vzťahu k Bohu však nezostal za dverami učební.

Krásne na FUS je to, že hoci zachovávajú tradíciu a sú pravoverní, neboja sa otvoriť charizmatickému prežívaniu viery. To, čo my zdanlivo považujeme za dva rozličné póly, oni harmonicky integrujú. Mal som pocit ozajstnej slobody v prejavovaní mojej viery, hocikde a ako mi srdce kázalo. Nikdy som nemal pocit, že by na mňa niekto krivo pozeral, alebo mal akýkoľvek problém. Ťažko im to je tak objektívne popísať, ale panovala tam duchovná sloboda a harmónia v tom najlepšom zmysle slova. Nie škrupulantsky ani liberálne. Nazval by som to sloboda Božích detí.

Čo sa týka programu konkrétne: každý deň sme mali jednu alebo dve omše, kde sme sa väčšina z nás stretávali (zároveň žiaden tlak na to, ak niekto nechcel chodiť), permanentná adorácia od pondelka do štvrtka – hocikedy som mal chuť sa ísť za Ježišom zastaviť, mohol som. Okrem toho, bolo asi tak každú druhú stredu tzv. „formation night“, kde sa preberali rôzne témy, reflektujúc liturgické obdobia, aktuálne témy, dôležité a prínosné skúsenosti múdrejších. Polopravidelne sme mali možnosť ísť aj na gréckokatolícku liturgiu, alebo akatist k Bohorodičke. Spovedanie bolo každý deň navečer. Z času na čas sme mali aj moderované adorácie, alebo „Praise and Worship“ – chvály. Okrem toho, veľa neoficiálnych stretnutí a spontánnych akcií. Mal som požehnanie aj do toho, že som mohol byť v malej „men’s group“, kde sme mali pravidelné bratské stretnutia. Vybudovali sme si pekné priateľstvá a podporovali sme sa navzájom v raste. Alebo sme sa s LCI skupinkou niekedy prešli po okolí na ruženček.

Na aké miesta ste v rámci pobytu putovali a čím bolo toto putovanie odlišné od obyčajného cestovania?

Viedeň, Salzburg, Mariazell (autobusmi), Rím a Assisi, plus dvakrát Mariazell pešo.
Hoci je to úžasné, že som mal možnosť ísť do Ríma a Assisi úplne zadarmo, dokonca nám dali aj lístky na verejnú dopravu, nebol to pre mňa zďaleka taký uchvacujúci zážitok, ako pešie púte do Mariazellu cez Naturpark Ötscher-Tormäuer, kde sme prechádzali cez ľudovo nazvaný „rakúsky Grand Canyon“ (hlavne prvá, kde sme išli iba ôsmi, druhá púť bola spoločná pre všetkých). Spojenie nemonotónneho pohybu, mojej lásky k prírode a zmyslu v putovaní vo mne zanechala hlbokú stopu, ktorá pretrváva až doteraz. Je to náročné opísať, ale hoci som cez púť prešiel aj náročnými chvíľami, spojenie krásy, ktorú môžem nazerať a ktorej, povedal by som, sa na ten čas stávam súčasťou a naopak, a zmysluplného cieľa vo mne zanechalo pocit hlbokej spokojnosti. Prežíval som túto púť v odovzdanosti a otvorenosti čomukoľvek príde. Takmer každý kúsok prírody, alebo detail bol hodný upierania zraku naň na hodiny. A na záver, keď som prvýkrát spoza stromov zahliadol Baziliku, úplne spokojný, s nadvládou nad ťažkosťami, ktoré som prekonal (aj keď neboli veľké) a presiaknutý krásou, ktorá nás sprevádzala po celú cestu, už neboli potrebné žiadne slová.

Zažili ste počas niektorej púte moment, keď ste sa hlbšie stretli sám so sebou? Ako by ste ho opísali?

Určite som sa stretol sám so sebou mnohokrát aj počas púte do Mariazellu, keď som sa musel premáhať a podobne, ale

Počas pobytu v Ríme som bol konfrontovaný sám so sebou celkom priamo. Hoci som ponavštevoval najkrajšie kostoly sveta, Boh ukázal, ako pracuje on – v tichu a samote izby. Išlo o vec, ktorá ma sprevádza už dlho a teraz som sa vnútorne v pravde stotožnil sám so sebou a zrútili sa mi moje klamstvá o samom sebe. Naozaj, stretnutie sa so samým sebou, v pravde.

Ako ste počas púti vnímali Božiu prítomnosť? Bol nejaký okamih, ktorý bol pre vás osobitne silný?

Najvýraznejšie som Božiu prítomnosť vnímal počas prvej púte do Mariazellu. V spoločenstve, ktoré sme vytvorili ako úplne náhodne poskladaná skupinka, v každom kúte neskutočne krásnej prírody. Vnímam, že počas tejto púte som sa Bohu a on mne zvláštnym spôsobom priblížil. Hoci som bol v úžasnom prostredí s ešte úžasnejšími ľuďmi, moja človečina pretrvávala. Táto púť mi veľmi pomohla popremýšľať nad dôležitými vecami a stíšiť sa v úžase. Takýmto spôsobom Boh akoby obmäkčoval moje srdce a približoval sa mi, veľmi jemne.

Čo vo vás skúsenosť pobytu v Gamingu zanechala a ako ovplyvňuje váš život dnes?

Silná vec, ktorá vo mne zostala je to, že som na vlastnej koži zakúsil takúto formu vzdelávania. Už nikdy nebudem na vzdelanie pozerať rovnakým spôsobom. Avšak je ťažké vidieť, že u nás to funguje tak na vašich hodinách a z tých, s ktorými som sa ja stretol, možno tak dvoch ďalších vyučujúcich.

Nebolo by správne nespomenúť priateľstvá a ľudí, ktorých si nosím v srdci.

Odnášam si celé to, čo som zažil so sebou. Hoci je duchovný zápas stále o tom istom, vnímam, že moje bytie je po tejto skúsenosti bohatšie.

Odporúčali by ste aj iným študentom absolvovať tento pobyt?

Vnímam to tak, že to nie je len študijný pobyt, ako napríklad Erasmus. Toto je úplne iná dimenzia vzdelávania, kresťanstva a komunity. Je to skúsenosť a neopakovateľná príležitosť.

Rozhovor spracovala: doc. Mgr. Andrea Blaščíková, PhD., koordinátorka